Je zvláštnym paradoxom, že druhého človeka si začneme všímať a oceňovať často až vtedy, keď navždy odíde. Dovtedy som ho ani ja veľmi neregistroval. V podstate na mňa pôsobil úplne všedne, introvertne až zakríknuto. Niekto by mu možno dal prívlastok „sivá myška“. Ani neviem či jeho smrť vo mne vyvolala ľútosť, zhrozenie, alebo šlo len o vytrhnutie z každodenného zhonu. V každom prípade mi v hlave zarezonovala otázka – Človek pred 30tkou a infarkt? Prečo?
Asi len málokto z nás nepozná niekoho, kto prekonal alebo zomrel na infarkt? Málokto si však infarkt asociuje s mladým človekom. Bohužiaľ zdravotnícke organizácie, média a možno aj bezprostredné okolie dokazujú, že naň zomierajú čoraz mladší a pomaly nie je výnimkou, že aj človek pred 30tkou. Prirodzene, dôvody môžu byť rôzne, od genetického zaťaženia, životosprávy či životného štýlu až po prostredie, ktoré nás obklopuje. Myslím však, že do značnej miery ide o civilizačnú chorobu pričom najvýraznejšími faktormi sú stres, neistota a strach z budúcnosti.
A aké je východisko. Snáď dokázať spomaliť, zastaviť sa či tešiť sa aj z banálnych maličkosti. Možno sa len navzájom viac rozprávať, byť otvorený, nepotláčať v sebe napätie či neistotu. Byť viac všímavý a tolerantný a naplno si vychutnať každú minútu, kým sme tu. Viem, že to nie je ľahké. Každodenný kolobeh udalostí, nové problémy, stresy a prekážky sú dostatočnou brzdou. Avšak treba sa o to aspoň pokúšať.